Nová kniha o Lábe uvádza, že boj o našu obec začal 5. 4. 1945 v skorých ranných hodinách. Zničených a uťahaných nemeckých vojakov vytláčali Sovieti postupujúci od Plaveckého Štvrtka otvoreným poľom. Keď okolo štvrtej hodiny poobede zaútočili sovietske lietadlá, Nemci, urputne sa brániaci najmä okolo kaplnky, urýchlene obec opustili. V obci padlo 7 sovietskych vojakov, v poliach sa našlo 7 zabitých Nemcov.
Prinášame niekoľko spomienok našich spoluobčanov – pamätníkov vojnových udalostí.
Nasledujúci príbeh často opakovane rozprával môj, vtedy 12-ročný, strýček Jožka Kolandra.
Po oslobodení Bratislavy pokračovala fronta cez dedinu smerom na západ. V našom chotári si ruskí vojaci vybudovali v Zbrodách pri kanále vojenský tábor, kde mali sústredené všetko, čo bolo potrebné k postupu. Jedného dňa prišli títo vojaci do kováčskej dielne v dedine podkuť kone. Vyhňa bola v uličke, dnes za bývalým hostincom na Rádku. Môj krsníček František Bartalský sa im pochválil, že na fare sa chystá krst štyroch detí, ktoré sa v apríli narodili v pivniciach, kde sa vtedy ľudia schovávali ako v úkryte.
Novonarodení boli Finka Valúchová, Magda Hromádková, Kazimír Vasaráb a Anna Surovičová. Vojaci hneď na fare u pána farára vybavili, že oni tie deti ponesú do Cirkvi a priniesli aj krstné dary – malé žriebätko a detské šaty, ktoré priviezli na vojenskej bričke. Žriebätko dostalo meno Ivan a vychovali ho na kozom mlieku. Šaty zlikvidovali. Ku krstu napokon neprišlo, lebo celý tábor sa musel presunúť do Gajar. Ivankovi dali na radosť detí u sedlára Ferdinanda Gerthofera ušiť malé sedielko. Koníčka postupne priúčali práci na poli a gazdom slúžil až do roku 1953, kedy kone na poli vystriedali traktory.
Anna Zálesňáková
Keď sa povie vojna, vynorí sa mi niekoľko epizód.
Deň pred oslobodením obce prišiel k nám nemecký veliteľ obrany Vŕšku a oznámil nám, že na našej povale zriadia Nemci guľometné obranné hniezdo. Vtedy začali s ním rozhovor manželia Khandlovci, pred frontou vysídlení z mesta na základe vtedajšieho príkazu štátu, ktorí sa skrývali u nás v pivnici. Mali nielen nemecké meno, ale ako rodení Prešpuráci ovládali nemčinu. Veliteľovi vysvetlili, že v dome je 6 malých detí a takýto obranný bod by bol pre ne nebezpečný. Veliteľ argument uznal a dodal, že chápe, keďže aj on má 2 deti. Nakoľko bolo po Veľkej noci, pani Khandlová ho ponúkla koláčom, uvarila mu čaj a ako matka 4 detí sa mu veľmi pekne poďakovala.
Boj o Láb sa začal dňa 5. 4. 1945 v skorých ranných hodinách. Útočiaci Sovieti postupovali od Plaveckého Štvrtka. Ustupujúci Nemci zapálili muničný sklad, ktorý sa nachádzal v hustom borovicovom lese popri ceste na Jakubov, z ktorého nestačili poodvážať všetku muníciu. Pohľad od nás z Vŕšku bol úžasný. V horiacom lese vybuchovali zvyšky munície a do toho všetkého streľba a výbuchy spôsobené blížiacim sa frontom.
Okamžite sme sa všetci presťahovali do našej pivnice, ktorá bola dostatočne veľká, pod obomi prednými izbami – 6 malých detí a 6 dospelých. Pivnica bola už niekoľko dní pripravená na pobyt v nej : základné potraviny, voda, malý stolík, stoličky, lavice, osvetlenie petrolejovými lampami a sviečkami. Deky, staré matrace, teplé odevy a teplú obuv sme priniesli až pri nástupe do pivnice. Boj okolo nás zúril celý deň až do večera. V istom okamihu po výstrele bezprostredne pri našom dome sme začuli srdcervúci plač a opakované výkriky nemeckého vojaka „Jezus Mária, Jezus Mária… Neskoršie po ukončení bojov sme ho tam nenašli.
V priebehu bojov na areál nášho domu padli 2 míny. Jedna padla a vybuchla v dolnej časti dvora. Druhá mína spadla na strechu chlieva, ktorú prerazila a zastavila sa nevybuchnutá na tráme veka pre kŕmenie.
Večer 5. apríla bol už Láb oslobodený, len občas vybuchla nejaká munícia. Napriek tomu sme sa rozhodli prespať v pivnici. Keď sme sa chystali k spánku bolo počuť ako niekto otvoril dvere domu. O chvíľu kopnutím otvoril dvere pivnice. S namiereným samopalom sa do pivnice vrútil sovietsky vojak. Na sebe mal oblečenú koženú otcovu poľovnícku bundu a mohutným hlasom skríkol : „Kto zdes chazaj?“(Kto je tu domáci pán?). Otec sa prihlásil a vojak ho vyvliekol na cestu pred dom, kde stál drevený sedliacky voz so zapriahnutým koňom. Na voze sedel ďalší vojak a popíjal z fľaše alkohol. Otcovou úlohou bolo za ohlávku držať koňa a viesť ho nocou po poľnej ceste cez les do Jakubova. Vojaci sedeli na voze a hlučne sa bavili. Keď bol povoz niekoľko 100m v lese, ozvala streľba namierená na povoz. Guľky trafili koňa, otec neváhal, vrhol sa do priekopy a dal sa na útek smerom domov. O osude ruských vojakov nevedel nič. Domov sa vrátil absolútne vyčerpaný.
Vojtech Sirota
Ked išua fronta, ludé sa skovávali v pivnici. Ve dňe sa byuo doma, večer sa išli skovat. Ve dňe sa aj navariuo, ale dum sa nesmjeu zanknút, moseu ostat otevrítý. Spomínám si, že na Velikú noc mi byuo najvjec lúto, že mosíme nechát dum tak a ít preč, že nám ty Rusi pojedzá šecky pocheraje. Skovávali sme sa v pivnici u Pavla Kaina. S nama sa tam skovávali aj jakýsi maďarský poslanec a Chmelovci. Každý nemjeu pivnicu, tak sa skovávali víceré rodziny spouem. Pamatám si, že Kainovci jmeli jedného syna. Prez vojnu k nim došeu ruský voják Alexej starý konc jak jejích syn. Byu u nich prez frontu, aj po fronce. Vtedy už chodziua stráž, to byli Rusi, co hledali skovaných ruských vojákú. Aby Alexeja Rusi nezebrali, dali mu strýc Paveu rezat drva a ked došua stráž a pýtali sa do to je, stýc že „ná, to je náš syn“. A tak ho zachránili. Ked stráž negde nekoho našua, vječinú to nedopaduo dobre. Po fronce chodziua prvá stráž, ty jak našli skovaného Rusa, porád bez šeckého ho zastrelili. Protože sa necháu Nemcama zajat, teda špatne bojovau a aj ked im utékeu a skovau sa, nezasúží si inší jak smrt. Ked nekoho našua po časy druhá stráž, ty už nestrílali, ale skovaných vojákú posíuali na Sibír. A ked neskúr chodziua trecí stráž, tá už vojákú braua – nevím kam ani jak dúho ešte žili.
Také ščascí jak Alexej ale nemjeu druhý Rus, co sa skovávau v dzedzine. Strýc u kerého sa skovávau – a pomáhau im z hospodárstvem – mysleli, že robjá dobre, ked ho stráži priznali. Stráž ho hned zebraua a odvédli ho preč. Chuapci – Metod Chmela, Jan Kimlička a Albert Pír – utekali za nima sa kuknút kam ho vedú. Došli s ním ke Kuchyňkových sceňe, pri kostele pri cesce na Zóhr, pridali ho dalším najítým vojákom a zastrelili ho. Nevím, de ich vtedy ludé pochovali.
Spomínám si na jednu smíšnú príhodu, jak jeden Rus, velitel, ráz sceu, že či by mu mama a starenka (Helena a Jozula Kainové) neuvarili slepačí poléfku. Ženy, že co by né. Chycili slépku, takú pjeknú, hodnú, né jak dnes. Ked byua poléfka uvarená, aj rezance k ní, starenka, že je jí hodňe, odlejme si. Ná – nescihli. Došua bárišňa, vojáčka, co tam též bývaua, a byuo po poléfce. Tá vzaua litrový hrnek. Daua si doň maizény lebo škrobu a vyléua to do tej poléfky. Potom ju jedli hustú jak kašu.
A jaké to byuo ked skončiua vojna? Tady na Rádku, ludé porád naradoscený vyšli ven z pivnic, kričali „bude sa tancovat, spívat, je konec vojny!“ Šeci Lábjané, kerí na vojnu narukovali, sa vrácili, eném Marcin Kimlička padeu. A ňekerí chuapi, co mjeli narukovat, nakonec na vojnu neišli, lebo byli vyreklamovaný. To sa tak povidauo temu chuapovi, kerý namísto do boja ostau robit ve fabrice, dílňi, na družstvje alebo inde,v tej roboce, de byu užitečnejší než na bojisku.
Jozefka Kovárová
Článok bol publikovaný v Lábskych novinách 1/2025.